Neoklasická ekonómia (70. roky 19. storočia – 30. roky 20. storočia)
Vychádzala zo Sayovho zákona trhov, dokonalej konkurencie, racionálneho správania subjektov a Gossenových zákonoch:
1. Postupným uspokojovaním určitej potreby klesá pôžitok. Čím viac má človek statkov na uspokojenie svojej potreby, tým majú preňho menšiu hodnotu.
2. Veľkosť hodnoty tovaru ovplyvňuje aj fakt, že človek uspokojuje svoje potreby podľa naliehavosti. Ak nemôže všetky potreby plne uspokojiť, musí ich uspokojiť tak, aby dosiahol približne rovnakú intenzitu ich uspokojenia.
RAKÚSKA ŠKOLA
Karol Menger – teória hraničnej užitočnosti. Hodnotu tovaru určuje majiteľov subjektívny pocit uspokojenia poslednou jednotkou danej zásoby určitého tovaru.
LAUSANNSKÁ ŠKOLA
Paretto – Paretovo optimum. Pri daných výrobných zdrojoch, danom rozdelení dôchodkov a daných preferenciách spotrebiteľov nastáva optimálny stav vtedy, keď nikto nemôže zlepšiť svoju situáciu bez toho aby nezhoršil situáciu niekoho iného.
Leon Walras – teória všeobecnej ekonomickej rovnováhy – kde sa spotrebiteľ snaží o maximálny úžitok a výrobca o maximálny zisk.
CAMBRIDGESKÁ ŠKOLA
Táto škola sa zameriava predovšetkým na analýzu makroekonomických javov a zdôrazňuje význam efektívneho využitia zdrojov v rámci celej ekonomiky. Medzi jej prominentných predstaviteľov patria Alfred Marshall a Arthur Pigou, ktorí rozvíjali teórie o trhoch a externalitách.
Neoklasická ekonómia položila základy pre moderné ekonomické myslenie, no zároveň čelila kritike zo strany keynesiánskej školy, ktorá poukazovala na nedostatky v chápaní agregátneho dopytu a jeho vplyvu na hospodársku aktivitu.
V súčasnosti sa princípy neoklasickej ekonómie stále využívajú na analýzu trhových mechanizmov, no sú dopĺňané o nové prístupy z behaviorálnej ekonomiky a iných interdisciplinárnych oblastí, ktoré lepšie vystihujú zložitosť ekonomických procesov.
