Model cost-plus je najjednoduchším modelom regulácie a je založený na kontrole variability cien výrobkov a služieb poskytovaných v podmienkach štátneho monopolu. Je to najstarší model (u nás neuplatňovaný), model nárastu nákladov. Tento model je výhodné využívať pri regulácii v prípade, ak má štát záujem na zvýšení úsilia o dosahovanie vyššej efektívnosti. Nutnou podmienkou jeho uplatnenia je nízka miera inflácie. Základným problémom aplikácie je asymetria v informáciách.
Model rate of return (miera návratnosti) je založený na podiele zisku v tarife, resp. v cene služby (výrobku) a na nákladoch spojených so službou (výrobkom). Je to spôsob regulácie, ktorý je bežne používaný už od 30-tych rokov, najmä vo sfére dopravy, energetiky a telekomunikácií.
Model price-cap vychádza z predchádzajúcich modelov a jeho podstata spočíva v tom, že prírastok tarify má automaticky zodpovedať čistému prírastku očakávanej produktivity a efektivity. Základné ohraničenie modelu spočíva v množstve nutných informácií pre stanovenie úrovne očakávaného zvýšenia produktivity. Obdobie pre stanovený strop (cap) od toho priamo závisí a je zrejmé, že sa môže neúmerne predlžovať. Výhody modelu spočívajú najmä v možnosti obmedziť straty v dôsledku nekompetentnosti, prijímania neúmerného rizika a nedostatočnej stimulácie zvyšovania efektívnosti, t.j. inovačnej aktivity organizácií.
Model franchise-bidding spočíva v organizovaní dražby, v ktorej existujúce zariadenia, a teda aj koncesie na budovanie infraštruktúry, môže získať len najlepší uchádzač. Vyplývajú z toho dve základné výhody pre štát, a to:
- Presný odhad skutočných nákladových, dopytových a ziskových funkcií pre daný objekt,
- Odstránenie všetkých nepovolených výhod (kváziziskov)